Ako sa Spojené štáty stali Imperial Power?

Čo je to americký imperializmus?

V 1800s, ako hlavní koloniálni vodcovia v Starom svete žili v neustálom napätí, a vojenské konflikty v Európe sa nezdali ukončiť, čoskoro vyústilo do zvýšeného dopytu po tovaroch a komoditách, ktoré si európski konkurenti nemohli navzájom kupovať. To podnietilo rast industrializácie v Spojených štátoch a vyvolalo vysoký dopyt po amerických priemyselných odvetviach z prírodných zdrojov zo zahraničia. Túžba rozšíriť svoj systém hodnôt po celom svete bola ďalšou hybnou silou amerického imperializmu. Úspechy americkej ekonomiky, efektívna ústava a trvalo udržateľný rast príjmu na obyvateľa na konci 19. a začiatku 20. storočia postupne rástli do formy vodcovskej ideológie. Mnohí Američania uprednostňovali vidieť takéto pamiatky ako „americký sen“ a „americká sloboda“ zakotvené v krajinách so staršími kultúrnymi tradíciami. To podnietilo dlhodobú kultúrnu expanziu a pokračovalo dodnes.

V neskorých štádiách 19. storočia bol severoamerický kontinent úplne preskúmaný a premenený na mozaiku kolónií patriacich k významným európskym mocnostiam a vlastne aj Američanom. Približne v rovnakom čase boli všetky svetové kontinenty okrem Antarktídy rozdelené na etablované štáty a kolónie. Avšak vzhľadom na rast koloniálnych európskych krajín Američania neopustili svoj sen rozšíriť svoje vlastné hranice. Spojené štáty však nemali veľkú šancu žiadať o územia vplyvu mimo svojich hraníc a nechceli zopakovať osud ríše minulosti, zničený nadmerným územným rastom. Namiesto toho vedúci predstavitelia krajiny a hlavní výrobcovia podporovali ekonomickú expanziu. S dobre zavedenými trhovými vzťahmi a pracovnými obchodnými modelmi vo vnútri krajiny to bolo len prirodzené nutkanie ísť na nové trhy a obchodovať s nimi, ako aj získať prístup k surovinám. Mladý americký národ mal dobré obchodné zručnosti a bez toho, aby sa na politiku zameral, jednoducho vstúpil do hospodárskych vzťahov s krajinami rôznych politických orientácií.

Historické územia USA

Prvé významné územné rozšírenie sa uskutočnilo po španielsko-americkej vojne v roku 1898, kde Spojené štáty doplnili svoje už držané majetky o nové krajiny na Kube, Portoriku, Havaji, Guame a na Filipínach. Historické územia, ktoré sú považované za súčasť Spojených štátov a ešte nezískali nezávislosť, zahŕňajú: \ t

Midway ostrovy, ktorý bol začlenený v roku 1867
Puerto Rico, 1898
Americká Samoa, 1899
Panenské ostrovy Charlotte Amalie, 1927
Severné Mariány, 1947
Guam, 1950

Ďalším jedinečným prípadom sú Federatívne štáty Mikronézia, Marshallove ostrovy a Palau. Tieto územia získali nezávislosť, ale zostali vo voľnom spojení so Spojenými štátmi.

Pomoc USA, intervencia a diplomacia

Ukážka sily bola hlavnou cestou, ako pripomenúť záujmy USA v rôznych častiach sveta. Pravidelnosť, s akou boli zahraničné intervencie vykonávané (asi raz za 1, 5 roka), môže naznačovať, že ide o zámernú politiku s dobre vyvinutým plánom a definovanými cieľmi. Po druhej svetovej vojne smerovalo úsilie zahraničnej politiky USA k šíreniu komunistických režimov v Afrike, Strednej Amerike a juhovýchodnej Ázii, pričom Spojené štáty aktívne vyjadrovali svoje záujmy na Blízkom východe a na severe Severného mora. Africa. Viac lojálni voči zahraničnej politike USA sú krajiny strednej a dolnej Európy a niektoré africké krajiny, keďže africký kontinent je už niekoľko desaťročí najväčším príjemcom niektorých najväčších programov humanitárnej pomoci v Spojených štátoch. Vo všeobecnosti, krajiny s storočnými tradíciami v kultúre a krajiny so zavedenými vládnymi princípmi a morálnymi štandardmi považujú za ťažké prijať hodnoty a myšlienky, ktoré by neprejdili skúškou času (ako je demokracia a sloboda prejavu), čo je v súčasnosti ich názory sú hlavnými iniciatívami USA.

Názory iných krajín na globálnu prítomnosť USA

Základné smerovanie diplomatickej politiky USA v 20. storočí sa stalo výzvou pre globálnu bezpečnosť, ktorá by zahŕňala aj jadrovú bezpečnosť. Spojené štáty mali vynikajúcu technológiu jadrových zbraní a uskutočnili sa na medzinárodných miestach s najväčším počtom bezpečnostných iniciatív, čím sa jasne ukázalo, že USA by mohli byť zárukou bezpečnosti pre všetky krajiny a kontinenty. Ďalšou oblasťou diplomatických prác bola realizácia programov prezidentmi USA počas obdobia studenej vojny, aby sa zabezpečili opatrenia na obmedzenie medzi týmito dvoma blokmi. Tam boli okrúhle stoly a vývoj programov v Dartmouth a tzv. Pug avouch stretnutia, kde Sovietsky zväz a Spojené štáty mohli vyjadriť svoje záujmy a hľadať vyvážený kompromis. Najväčším úspechom americkej diplomacie bolo podpísanie Helsinského záverečného aktu v roku 1975, ktorý zaviazal ZSSR a krajiny Varšavskej zmluvy, aby viedli otvorenú politiku a sprístupnili údaje o ľudských právach v krajinách východného bloku.

Zahraničné zásahy USA sa začali hromadne v druhej polovici 19. storočia. Najväčšie vojenské spoločnosti nedávnej histórie sú však otvorenejšie, pretože nám dávajú zmysel pre nedávne modely:

Grenada, 1983, jednostranný zásah USA
Panama, 1989
Somálsko, 1993 a zásah USA a niekoľkých krajín s sankciami OSN.
Juhoslávia, 1995, operácia NATO bez sankcie Bezpečnostnej rady OSN.
Irak, 2003, so Spojenými štátmi a niekoľkými zásahmi jeho spojencov bez povolenia OSN.
Líbya v roku 2011 s intervenciou NATO so sankciou Bezpečnostnej rady OSN.

Prebiehajúce zahraničné intervencie v USA

Na konci studenej vojny medzi NATO a krajinami Varšavskej zmluvy sa zameranie Spojených štátov presunulo na vojenskú pomoc opozičným režimom v Európe, ako je Juhoslávia a Blízky východ, ako napríklad Irak a Líbya. Najväčšími príjemcami finančnej a vojenskej pomoci sú však dva štáty v regióne Blízkeho východu, konkrétne Izrael a Egypt. Na zozname týchto viac ako 70 krajín prijímajúcich pomoc v USA je Kolumbia, Jordánsko a Pakistan. Najväčšia nespokojnosť s politikou USA je však stále viditeľná v krajinách Blízkeho východu, kde sa obyvateľstvo vyznáva hlavne v islame. V súčasnosti je zachovaná vojenská prítomnosť americkej armády v Afganistane, ktorá je tam od roku 2001 so zásahom NATO pod vedením USA, ku ktorému došlo bez povolenia Bezpečnostnej rady OSN. Takže aj v Iraku av Sýrii, kde NATO podporuje politickú opozíciu Assadovho režimu a stále prebiehajú vojenské operácie proti „islamskému štátu (ISIS)“.